SlavCon 2016 (report od Aiwendilla)

SC_12764551_10153784329895932_4526424510676531027_oMoji milí tolkienisti, fantazáci, scifisti a iné spriatelené formy života. Od SlavCONu 2016 nám už uplynul týždeň, všetci sme sa aklimatizovali naspäť na realitu všedného života, utriedili si myšlienky po tom skvelom oddychu na konci Petržalky (DK Lúky je fakt na konci sveta… pardon Bratislavy) a môžeme sa ďalej prebíjať svojími životmi.
Aby som Vám však pripomenul, ako nám bolo dobre na SlavCONe, tak píšem tento report. Hoci je to už s týždňovým odstupom (už je to dávno, že?), tak predsa si zaspomínajme na jubilejný desiatý ročník SlavCONu, tentokrát s letopočtom 2016.

Predohra

Vraví sa, že každý správny sex ma začínať predohrou, pretože keď na to skočíte rovno, tak môžete byť nepríjemne prekvapení. Aj moja anabáza na tohtoročný SC mala svoju predohru. Asi tak mesiac a pol pred samotnou akciou som pri jednom rozhovore s Hurinom dostal diabolský nápad, že by som mohol spraviť na SC znovu Tolkien kvíz. Priznám sa, že ma celkom prekvapila jeho mimoriadne kladná odozva a tak potom po istých rokovaniach s Radeonom ako vedúcim programovej línie Fantasy sa stalo skutočnosťou, že som po dlhých rokoch autorom ďalšieho tolkienistického kvízu.
V časoch, keď som bol ešte mladý, krásny a inteligentný (teraz som už len krásny a inteligentný, pretože z mladosti som akosi vyrástol… no dobre… krásny veľmi nie som, ale za tou inteligenciou si stojím!), to znamená v prvej päťročnici SlavCONu, som bol druhým najlepším znalcom diel JRRT na Slovensku. Sebakriticky priznávam, že Matúš „Loki“ Hyžný toho vie podstatne viac. Čo už… človek jednoducho nemôže byť jednotka vo všetkom…
Moje kvízy boli v tom čase postrachom všetkých ostatných tolkienistov a mnohokrát mi bolo taktne aj netaktne naznačené, že by som sa mal mierniť, pretože sú jednoducho príliš ťažké. Boli to časy, keď tolkienizmus na Slovensku aj v krajinách koruny českej prekvital, aktívne pôsobili komunity ako bolo Spoločenstvo Tolkiena (priznávam, že som bol členom len jeden rok, lebo potom som sa vykašľal na platenie členského príspevku – moja chyba), Angrenost.cz alebo pánprsteňov.com.
Práve na poslednej menovanej stránke som veľmi dlho pôsobil a tam som uverejňoval moje poviedkové prvotiny aj moje povestné kvízy, ktoré ešte stále sú zahrabané kdesi v hlbinách pôvodnej verzie diskusného fóra.
Nuž… starí kamaráti ma jednoducho uhovorili, aby som sa vrátil a znovu spravil kvíz. Poctivo som si zaškrtol dátum v kalendári a na päť týždňov to vytesnil z hlavy, pretože som mal iné veci na premýšľanie.
Potom zrazu prišiel mail od Radeona, že môj kvíz bol schválený a ja som dostal v rámci programu ten najlukratívnejší čas, aký som si mohol želať – v sobotu o jedenástej dopoludnia! Potešil som sa tomu, no zároveň ma to vydesilo. Mail prišiel asi týždeň pred samotnou akciou a ja som nad kvízom ešte ani len nepremýšľal, nieto aby som ho pripravil…
Napriek rušivým vplyvom v mojej domácnosti, pracovnému nasadeniu a mne vlastnej nekonečnej lenivosti som sa nakoniec dokopal k tomu, aby som si sadol a pripravil niečo, čo by sa dalo považovať za kvíz. Vzniklo to v stredu večer, teda len jeden a pol dňa pred samotnou akciou, no bol som s tým spokojný a pre istotu som si to zálohoval na dva USB kľúče a ešte aj vytlačil do papierovej formy. Veď, čo keby…

Piatok

V piatok ráno (ten, čo vymyslel ranné vstávanie, by si zaslúžil dostať na hubu…) som sa vybral na autobus do Prešova, odtiaľ osobákom do Kysaku a z romanticky socialistickej vlakovej stanice Kysak, kde jedinou známkou pokroku je, že namiesto klasických číselnicových tabúľ s odchodmi a príchodmi vlakov sú tam už digitálne (kto tam bol, tak vie o čom hovorím), som rýchlikom 604 Dargov som odcestoval do najväčšej dediny na Slovensku. Nič proti Bratislave a jej obyvateľom, ale niekto ich musí držať pri zemi, aby sa priveľmi nevyvyšovali nad ostatných „sedlákov“. Ešte šťastie, že sme tu my, východniari…
Do cieľovej stanice som dorazil v poriadku, MHD ma linkou číslo 93 doviezla na zastávku Lúky V., kde som mal u kamarátov z čias štúdií (ach jaj, kdeže sú tiež časy, keď som býval v Mlynskej doline na Štúraku a stavial zábranu z fliaš na balkón, aby nám tam nesr.li holuby) zabezpečený privát. Predsa len… dobrá posteľ je dobrá posteľ a ja som si už odvykol spávať v spacáku na karimatke v telocvični…
Ubytovanie prebehlo v poriadku, domácim som doniesol fľašu sladkého moldavského vína, aby ich mala prečo bolieť hlava a potom som sa nenápadne vytratil na SlavCON, ktorý sa na moje veľké potešenie konal hneď za rohom (Húrin, Menelya a Morgy, sorry ale mal som to ešte bližšie ako vy…).
DK Lúky ma vôbec neprekvapil. Kto pozná domy kultúry v jednotlivých mestských častiach hlavného mesta, vie, čo môže očakávať, ak príde do takého, ktorý ešte nenavštívil. Všetky sú na jedno kopyto, teda socialistická klasika so všetkými kladmi aj zápormi.
Pred budovou postávalo zopár známych, s ktorými som sa zvítal a potom som sa šiel zaregistrovať na registráciu (fuj, to je ale hnusný slovný tvar…). Na moje neveľké prekvapenie som na registračke zbadal tie isté tváre, ako na predchádzajúcich SC. Dostal som pásku na ruku (už nie papierovú, ako som bol zvyknutý, ale takú asi bavlnenú alebo z umelých vlákien – vidieť pokrok), ktorú som sa potom celý SlavCON pokúšal dať dole tak, aby som ju nepoškodil, pretože som si ju chcel nechať ako záložku do knihy. Bohužiaľ nepodarilo sa… ☹
Dostal som program, ktorý som si preštudoval a zistil som, že som už fakt vyrástol z mnohých vecí, pretože ma zaujali len dve prednášky. Jedna bola o troch mušketieroch, ktorú som si celkom užil, hoci som z nej neustále odbiehal, aby som zistil, či už konečne dorazili Hurin, Menelya a spol. Popritom som sa zvítaval so známymi z iných CONov.
Hurinovci nakoniec dorazili a tak som sa pridal k nim. Spoločne sme sa vydali na druhú prednášku, o ktorú som mal záujem – o Bernardovi Cornwellovi, autorovi mnohých slávnych kníh, medzi inými aj tých o Richardovi Sharpeovi (áno, to je tá séria filmov, v ktorých ešte Sean Bean vyzeral aj hral celkom dobre).
Po prednáške Hurin s Menelyou odišli na inú prednášku, no ja som sa na chodbe zarozprával a zadiskutoval o istých historických témach a ani som nevedel ako, ale zrazu sa objavil Hurin a pýtal sa, či sme fakt celú hodinu diskutovali na chodbe. Nuž… Tempus fugit.
Piatkový večer som využil aj na to, aby som si za festivalovú cenu kúpil nové dielo Ďura Červenáka – Prízraky na Devíne. Plánoval som, že si to dám v sobotu po krste knihy podpísať od autora. Napriek tomu som však neodolal a ešte v ten večer som zhltol prvé tri kapitoly (v nedeľu počas spiatočnej cesty vlakom som to dorazil, no aj tak si stojím za tým, čo som povedal už na akcii: Ďuro, toto je podľa mňa fakt najlepšia kniha z celej černokňažníkovej série!).
Zvyšok večera som bol už taký stratený, nuž som sa ešte chvíľu len tak potuloval a diskutoval so známymi o všetkom možnom (aj o Honorverse a ďalších témach, o ktorých doteraz netuším, čo to vlastne je…). Potom som sa nenápadne vyparil teplým jarným bratislavským večerom na privát (Prečo nemôžme mať také teplo aj u nás doma v Stropkove?), kde som mŕtvy únavou z celodenného cestovania padol do postele…

Sobota

Sobotné ráno bolo podstatne príjemnejšie a tak som sa okolo ôsmej už potuloval v budove DK Lúky, diskutoval s kamarátmi zo Spoločenstva Tolkiena a ďalšími známymi, popíjal horúcu čokoládu z automatu (dala sa piť, hoci som už okoštoval aj lepšie).
Hneď prvá prednáška bola jednou z tých, na ktoré som chcel ísť. Loki a jeho fantastická zoológia deluxe. Úprimne sa priznávam, že Loki je jedným z mála ľudí na Slovensku, ktorý toho vie o dielach JRRT viac ako ja (podstatne viac). Pri vzájomnom rozhovore sme si však obaja sebakriticky povedali, že sme už z toho celkom vyrástli a zaoberáme sa tolkienistikou serióznejšie. To znamená, že skúmame aj poznámkový aparát, máme naštudované HoME a ostatné diela JRRT…
Lokiho prednáška bola pútavá aj poučná. Predsa len, ako paleontológ či čo to vlastne je, by mal vedieť o dinosauroch a pravekých zveroch, zvieratách a ostatných tvoroch viac než bežní smrteľníci. A aj vedel… Menelya a Morgy sa asi ešte stále šúľaju od smiechu pri slovnom spojení „hovienkoví dinoši“, ale to je pre celkovú pointu príbehu nepodstatné. Hlavné je, že prednáška sa mu vydarila a mne sa páčila, hoci som z nej musel zdrhnúť asi v druhej tretine.
Bohužiaľ som to musel spraviť, pretože hneď po jeho prednáške nasledoval môj Tolkien kvíz a Radeon ho z nepochopiteľných príčin hodil na opačný koniec budovy DK Lúky – do telocvične. Musel som sa teda aj sám pripraviť…
Keď som prvýkrát zbadal tú obrovskú miestnosť (predsa len socialistická telocvičňa je socialistická telocvičňa a nie nejaká pofidérna buržoázna posilňovňa o rozmeroch tri na sedem metrov), zdesil som sa a opýtal som sa Radeona, či si naozaj myslí, že sa mi podarí naplniť ju poslucháčmi. Kapacitu miest na státie, sedenie alebo iné formy existencie som odhadoval na takých šesťsto až sedemsto…
Utiahol som sa teda do tmavého kútika a počkal, kým skončí výuka šermu, ktorá tam práve prebiehala. Ako som tých ľudí pozoroval, tak sa mi chvíľami zdalo, že ani necvičia šerm ale skôr Kendo (aspoň podľa tých úderov). Ale to je vedľajšie, sú to podobné disciplíny, takže čo sa stresujem…
Keď šermiari odišli, organizátori bleskovo vytiahli a zapojili techniku, pritiahli tuli-vaky a stoličky a čo bolo najdôležitejšie – nachystali ceruzky a papiere na kvíz. Skrátka prvotriedna obsluha prednášajúceho…
Kvíz bol, presne ako som sľúbil, taký, ako na prvých SlavCONoch. Teda hnusne ťažký… Pritom som sa však miernil a striedal som ľahké otázky s takými, ktoré som aj ja sám považoval za ťažké. Rozdelil som ho do desiatich tématických okruhov po troch otázkach tak, aby som obsiahol všetko, čo sa tolkienistiky týkalo. Väčšina otázok boli rozpisovacie (vymenujte čo najviac trpaslíkov a pod.), takže sa tam dalo získať dosť veľa bodov.
Prekvapila ma účasť na kvíze (nejakých tridsať ľudí plus niekoľko čumilov). Niektorí síce mali pochybnosti o zmysle mojích otázok, ktoré som im však vysvetlil, takže to všetci pochopili. Iní mali pochybnosti o mojom zdravom rozume. Tie som im nechal, aby si ich vysvetlili sami… 😀
Po kvíze nastala pre mňa ťažká hodinka, pretože som musel opraviť všetky papiere s odpoveďami a zistiť víťaza. Prvé miesto získala Eva „Marach“ Záhradníková s neuveriteľnými 94 bodmi (celkový možný počet bodov, ktoré sa dali získať, sa pohyboval okolo 180, odpovedí bolo príliš veľa…). Druhé miesto prekvapivo získal Hurin so 72 bodmi.
Najzaujímavejšia situácia nastala pri treťom mieste, kde sa so zhodným súčtom 58 bodov umiestnili Eruantalon a Menelya. Oznámil som výsledky organizátorom, aby mohli pripraviť ceny a sám som začal vymýšľať otázku na rozstrel, ktorý sa mal uskutočniť počas slávnostného galavečera. Otázku som vymyslel celkom ľahko, no správnu odpoveď som musel overovať za pomoci niekoľkých orgov (Vďaka Xaron a Lothmíril, naozaj ste mi pomohli!).
Jedna z dvoch vecí, na ktoré som sa v sobotné popoludnie tešil, bol krst dvoch kníh. Zuzka Pavelková a Ďurko Červenák krstili svoje najnovšie výplody a tak som si to užil. Tiež som si nechal podpísať knihu, ktorú som kúpil predchádzajúci deň…
Na krste som zbadal aj Františku Vrbenskú, ktorej prednáška o lesných tvoroch mi unikla (kvôli obedu ☺ ). Hodil som s ňou zopár slov a tak. Celkom sa mi potešila. Zaujímavé, netušil som, že si ma ešte pamätá z PegasCONu…
Zvyšok popoludnia som sa už len tak poflakoval po dianí SC, debatoval so známymi, užíval si života. Dokonca sme v jednej diskusii na chodbe prišli k celkom zaujímavému fenoménu „CONových detí“. Prešiel som už mnoho CONov a poznám trochu túto problematiku, tak som sa zapojil. Sú to deti, ktoré vznikajú na CONoch (áno, aj také veci sa občas dejú v temných zákutiach… čo už, patrí to k životu), vyrastajú na CONoch a v dospelosti aj samé chodia na CONy, či ich dokonca organizujú (kruh sa uzatvára a pokračuje odznova)…
Užil som si aj špekulatívnu debatu o Stredozemi a príľahlých kontinentoch a svetoch, kde sme došli k názoru, že Dlhé jazero, na ktorom stálo mesto Esgaroth, bolo jednoznačne veľkou stokou, keďže všetko to padalo do vody…
Potom prišla druhá časť programu, na ktorú som sa tešil – slávnostný galavečer. Šermiari zo skupiny Sírius boli ako vždy perfektní so svojím vystúpením (nikdy neberte hladnej žene kuracie stehno z panvice! Panvica je totiž nebezpečná zbraň!). Videl som ich síce už na ľubovnianskom aj spišskom hrade, ale s radosťou som si ich vychutnal znovu. Stálo to za to.
Nasledovali indické tance. Priznám sa, že v indickej kultúre som nejako nenašiel zaľúbenie, no tie dievčatá… ach, srdiečko mi zaplesalo nad krásou stvorenia…
Pomedzi jednotlivé bloky galavečera sa vyhlasovali jednotlivé súťaže, ktoré na SlavCONe prebiehali. Nuž, vytiahli aj mňa na javisko, aby som vyhlásil Tolkien kvíz.
Začal som od tretieho miesta, aby som mal rozstrel čo najskôr za sebou. Eru aj Menelya vyzerali trochu nervózne a očividne ich zaskočila aj rozstrelová otázka: Na koľkých SlavCONoch (vrátane tohto) sa doposiaľ uskutočnil Tolkien kvíz. Správnu odpoveď povedala ako prvá Menelya: Na desiatich (áno, Tolkien kvíz bol doposiaľ na každom ročníku SC) a umiestnila sa na treťom mieste. Eruantalon odpoveď nepovedal. Ešte stále nad ňou premýšľal. Menelya tak dostala pekné tričko a moju gratuláciu.
Na druhom mieste sa umiestnil Hurin (kto od koho opisoval? Priznajte sa!) a na prvom mieste s neuveriteľnými 94 bodmi (to svedčí o naozaj dobrom naštudovaní diel JRRT) sa umiestnila Marach. Zaujímavé, keby som nebol tak dokonalý, tak by som povedal, že mi tá dievčina šliape na päty, aspoň čo sa tolkienistiky týka…:D
Po galavečeri nasledovala diskotéka, na ktorú som však nešiel. Namiesto toho som sa Hurinom, Menelyou, Radeonom a ďalšími uvelebil na tuli-vakoch pod schodiskom a debatovali sme o všetkom možnom. Dokonca som im púšťal videá zo SlavCONu 2009, keďže sa mi nejakým zázrakom podarilo nahodiť dátové pripojenie. (áno, to bol ten ročník SC, ktorý bol ešte na kvačalke a strieľali sme tam po sebe tankami – hračkárskymi samozrejme).
Debatovali sme a debatovali, až sme sa nakoniec unavení rozhodli, že stačilo a pobrali sme sa domov. Teda Hurin, Menelya a Morgy sa pobrali domov. Ja som ich bol len odprevadiť (sorry Morgy, aj tak som zabudol, kde to vlastne bývaš. Pamätám si len ten Lidl, ale v Petržalke sú tri…). Potom som sa vybral na môj privát, no tam ma čakalo nepríjemné prekvapenie, lebo môj hostiteľ sa ešte nevrátil z mesta.
Vrátil som sa teda naspäť na SlavCON a na recepcii som debatoval s Elendilkou a jej sestrou o všetkom možnom. Nakoniec mi však prišla šťastná SMS, že môj hostiteľ je už doma a ja som sa teda vybral znovu na privát. O niekoľko minút neskôr som už spal v poriadnej posteli…

SC_PP_comIMG_20160423_132501508

Nedeľa

Nedeľný program SlavCONu som však musel oželieť, na moje veľké sklamanie. Vyskytli sa totiž iné aktivity, ktoré som musel nadradiť nad SC, a ktorými vás tu nebudem zaťažovať. Keď som sa po dobrom obede konečne uvoľnil, bolo už príliš neskoro, aby som sa vracal do diania SC. Asi by som tam našiel už len organizátorov, ktorí by tam upratovali…
Plánoval som sa vrátiť na východné Slovensko nočným rýchlikom 615 Zemplín, takže mi ešte ostávala fúra nevyužitého času. Popoludnie a celý večer som teda spolu s mojími hostiteľmi strávil tým, čo sa nedá nazvať ináč ako „MASH-maratón“. Bohviekoľko častí známeho seriálu za sebou som hrdinsky vydržal, potom som sa odobral na stanicu (od čias mojích štúdií sa vôbec nezmenila. Furt je rovnako škaredá, ale veď viete, čo tým myslím…), nastúpil do vlaku a vytiahol si najnovšiu knihu Ďura Červenáka, aby som ju dočítal.
Cesta prebehla veľmi nepohodlne, lebo klíma bola furt zapnutá, takže som sa celú noc klepal od zimy. Zohrial som sa až v osobáku z Kysaku do Prešova (vďakabohu za staré socialistické vozne, kde klíma jednoducho nie je a namiesto nej je tam len kúrenie a otvárateľné okná). Únava ma premohla až v autobuse do Stropkova, ale šófér ma poznal a tak ma na konečnej zobudil. Doma som nahádzal veci do pračky, hodil sprchu a konečne sa vyspaaaaaal…
Rozprávke zazvonil zvonec a Aiwendillovmu comebacku na SlavCON je koniec. Prečo comeback? Nuž preto, lebo po skončení štúdií sa mi nechcelo cestovať do Bratislavy (ale na Barbados alebo do Moskvy áno) a tak som ročníky SC, ktoré sa konali v Juvente, vynechal…

Lukáš “Aiwendill” Kaščák